Koncom 20. storočia bola narativistická filozofia histórie zrejme najviac diskutovaným nekonvenčným prístupom k histórii a historickým dielam. Predovšetkým názory Haydena Whita a Franka Ankersmita rozprúdili zaujímavú debatu o kľúčových teoretických problémoch ako napr. objektivita historikov, pluralita zobrazenia minulosti či úloha jazykovej stránky historických diel. V posledných rokoch sa však analýzy rozvíjané v duchu narativizmu postupne vyčerpávajú a neprinášajú zásadne nové postrehy. Naopak, viacerí autori začínajú hľadať novátorské prístupy, ktoré by prekonali narativizmus a diskusiu na poli filozofie histórie by posunuli dopredu. Cieľom môjho príspevku je predstaviť non-reprezentacionalizmus ako jeden z najsľubnejších prístupov v súčasnej filozofii histórie, ktorý nadväzuje na myšlienky narativistov, ale zároveň ich v dôležitom aspekte koriguje. Keďže v literatúre sa bežne stretávame s rôznorodým vymedzením a kritikou samotného narativizmu, v príspevku sa najskôr pokúsim charakterizovať hlavné črty tohto prístupu. Následne upozorním na jeho slabé stránky a načrtnem, akým spôsobom sa s danými nedostatkami dokáže vyrovnať non-reprezentacionalizmus. Hlavnou výhodou tohto prístupu je, že na historické dielo sa odmieta pozerať ako na reprezentáciu minulosti, ale navrhuje uchopiť ho ako výsledok špecifických praktík a postupov prijímaných spoločenstvom historikov. Okrem rozboru a porovnania hlavných čŕt narativizmu a non-reprezentacionalizmu na teoretickej úrovni ponúknem tiež konkrétny príklad, ktorý by mal ilustrovať kľúčové rozdiely medzi danými prístupmi.