Príspevok sa zaoberá doteraz málo reflektovaným fenoménom štrudentských demonštrácií na Univerzite Komenského v Bratislave v kontexte etnickej a nacionalistickej radikalizácie od konca 20. rokov až do vyhlásenia slovenskej autonómie. V popredí záujmu budú protesty proti židovským poslucháčom zdôvodňované národnostne ("maďarizácia" univerzity), resp. etnicky a sociálne (konkurencia "cudzincov" predovšetkým na Lekárskej fakulte). Zatiaľ čo koncom 20. rokov sa protesty rozvíjali v ideologickom a inštiucionálnom rámci "čechoslovakizmu" - študenti Lekárskej fakulty boli organizovaní v Spolku čs. medikov, ktorý napr. v roku 1929 koordinoval celoštátne demonštrácie na pražskej, brnenskej aj bratislavskej univerzite -, od polovice 30. rokov iniciatívu preberajú študenti z okruhu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Ako však ukazujú násilné protesty z roku 1936 pri príležitosti premietania filmu Golem, antisemitizmus ešte ani vtedy neimplikoval automaticky protičeské postoje. Tie sa stali príčinou demonštrácií až o rok neskôr, počas kampane za slovakizovanie univerzity. Príspevok vychádza z tézy, že demonštrácie za "očistu" Univerzity Komenského ako "čechoslovakistickej" inštitúcie mali vlastnú dynamiku, ktorá spočiatku nekolidovala s exkluzívnym nacionalizmom autonomistov, naopak, oba javy sa dopĺňali, ako sa ukázalo už počas reakciii na tzv Rothermerovu akciu. Skutočnosť, že ideologickým spojivom bol akademický antisemitizmus, nie je náhodná, keďže projekcia Židov ako "národných nepriateľov" bola jedným z výrazných momentov budovania spoločného štátu. Hoci antisemitizmus bol neskôr z oficiálnej politickej kultúry vytesnený , prežíval na jej periférii a ovplyvňoval - podobne ako v susedných štátoch - najmä akademické prostredie. Na príklade akademického antisemitizmu sa preto dá názorne demonštrovať, že "čechoslovakizmus" v spoločenskej praxi nezriedka pôsobil zároveň ako faktor integrácie a vyčleňovania.