Hoci v prvých povojnových rokoch prevládal vo vládnych kruhoch názor, že deti pochádzajúce z národnostne zmiešaných česko-nemeckých vzťahov nesmú byť pre český národ stratené a môžu byť prevychované, bolo prijaté len malé množstvo opatrení, ktoré by k tomu smerovali, a ešte menej z nich bolo rešpektovaných priamo v praxi. Dôležitú úlohu pri tom zohrával práve ich čiastočne nemecký pôvod, ktorý vplýval predovšetkým na jednotlivé aspekty ich sociálne-právnej ochrany. Na štátnej úrovni chýbal jednotný koncept zaoberajúci sa touto marginalizovanou skupinou. To sa malo zmeniť s nástupom diktatúry KSČ, ktorá v ústavnom zákone z 9. mája 1948 o Československu hovorí ako o štáte národnom a v otázkach ochrany rodiny a mládeže „zaručuje deťom zvláštnu starostlivosť a ochranu“, čo nesmie byť nijako ovplyvnené ich pôvodom. Cieľom tohto príspevku je v prvom rade na základe kritickej analýzy archívnych prameňov poskytnúť obraz štátnej poliky zameranej na česko-nemecké deti v prvých rokoch socialistickej diktatúry. Aj keď na teoretickej rovine pôvod detí nemal ovplyvňovať ich ochranu ako aj starostlivosť o ne, nacionalistické myslenie povojnového obdobia bolo prítomné v českej spoločnosti aj počas 50. rokov, a teda dôležitými otázkami tohto príspevku budú hlavne: Akým spôsobom sa zodpovedné inšitúcie vysporiadali s nacionalistickým myslením pri otázke ochrany detí a mládeže? Čo je možné sa dozvedieť zo štátnej politky voči česko-nemeckým deťom o ideálnej predstave o deťoch a mládeži v Československu daného obdobia?