Príspevok sa zaoberá teoretickým i praktickým vymedzovaním predpokladov na tvorbu synteticko-analytických učebníc dejepisu, ktoré prakticky stále absentujú vo výučbe dejepisu v "československom" priestore. Súčasne dokazuje, že tvorba takýchto učebníc zvyšuje možnosti ich vnímania ako súčasti historickej literatúry, a nie ako žánru, ktorý stojí ďaleko za hranicami histórie ako vedeckej disciplíny. Súčasne tvorba takéhoto typu učebníc je výrazom didaktických a metodických postupov spätých a vychádzajúcich z metodológie materskej disciplíny, z ktorej sa transformuje školský dejepis. Potom učebnica dejepisu ako základné médium výučby podnecuje učiteľa, aby napomáhal žiakom v aktívnej činnosti konštruovať, vytvárať významy, a nie riadiť učenie len na zapamätanie významov. Učenie nie je to isté ako zapamätanie, je to aktívny proces vytvárania významov, napríklad prostredníctvom celej škály školských historických písomných, obrazových, sprostredkovaných hmotných, grafických i kombinovaných prameňov s katalógom adekvátnych analytických učebných úloh a otázok, ktoré spolu s prameňmi majú tvoriť integrálnu súčasť didaktického systému učebníc dejepisu i jeho výučby. Jej hlavný zmysel nespočíva len v poskytovaní historických informácií, ale aj v tom, aby žiaci týmto informáciám porozumeli a vytvárali si svoje významy, napríklad v sociálnej roly stopárov, ktorí odhaľujú stopy (tekmeria), ktoré nám tu niekto z minulosti zanechal.