Príspevok sa sústredí na zmapovanie úlohy múzeí v kultúrnom a spoločenskom živote obyvateľov Slovenskej republiky v rokoch 1939-1945. Autoritatívny režim nastolený predstaviteľmi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany výrazne obmedzil dovtedy bohatý spoločenský život a snažil sa tiež o zglajchšaltovanie kultúry, nevynímajúc ani oblasť múzejníctva. Najmarkantnejšie sa tieto snahy prejavili v hlavnom meste Slovenska – Bratislave. Vytvorenie Slovenského múzea, ktoré vzniklo zlúčením troch dovtedy samostatných múzejných inštitúcií (Slovenského vlastivedného múzea, Zemedelského múzea a Lesníckeho a loveckého múzea), malo nepochybne aj politický podtón. Niektoré výstavné aktivity boli poplatné režimu a jeho ideológii, pričom možno konštatovať, že primárnou funkciou múzeí sa stalo posilňovanie národného ducha medzi školopovinnou mládežou. Výraznejšiemu začleneniu múzejných inštitúcií do ideologickej mašinérie zabraňovala najmä ich úroveň. S výnimkou najväčších ústavov v Bratislave a Turčianskom Svätom Martine boli múzeá v regiónoch pre návštevníkov viac-menej neatraktívne. Expozície výzorovo ustrnuli niekde na konci 19. respektíve 20. storočia. Tu možno vidieť rozdiel s protektorátnym vývojom, kde sa múzeá mali stať dôležitými prvkami cestovného ruchu. Moderné výstavné trendy sa do praxe na Slovensku snažili zaviesť múzejníci združení vo Zväze slovenských múzeí, stavovskej organizácii múzejníkov v štáte. Aktívnejšiu činnosť však hatil vojnový stav a nutnosť ochrany zbierok pred zničením. Z hľadiska rozvoja zbierkového fondu a akvizície nových predmetov bola situácia tiež nelichotivá. Vedecké aktivity sa značne utlmili aj z toho dôvodu, že výskum nemal kto vykonávať. Prakticky úplne sa zabúdalo na dokumentáciu súčasnosti. Príspevok bude spracovaný na základe prístupných archívnych materiálov, dobovej literatúry a tlače, filmového materiálu a dostupnej vedeckej a odbornej spisby.