Koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia sa v habsburskej monarchii počas vlády cisára Jozefa II. i jeho ultrakonzervatívneho synovca Františka II. (I.) postupne vybudoval politický režim, ktorý býva často spájaný s termínom autoritatívneho a byrokratického policajného štátu. Toto označenie sa odvodzuje z rozvetveného policajného a bezpečnostného systému, ktorý mal mnohonárodnostné Rakúske cisárstvo chrániť pred novými ideológiami, vzmáhajúcou sa inteligenciou a strednými vrstvami a v neposlednom rade pred akoukoľvek reálnou či imaginovanou snahou o zmenu spoločenského poriadku. Napriek existencii početných prác o sociálnych, hospodárskych, kultúrnych i politických aspektoch dejín prvej polovice 19. storočia však pre české krajiny stále absentujú hlbšie analýzy sociálnej a politickej kontroly, pričom novšie práce nezriedka preberajú závery starších prác, ktoré už nezodpovedajú aktuálnym trendom výskumu v západnom svete. Z tohto dôvodu predstavím v mojom príspevku základné modely vertikálnej politickej kontroly na Morave a v Sliezsku, pričom sa zameriame nielen na geografické línie revolučného transferu, jeho nositeľov a vektory ich produktivity a spoločenskej príťažlivosti, ale aj na to, za akých okolností boli revolučné idey habsburskými úradmi aspoň v obmedzenej miere zohľadňované, t.j. vnímané nielen ako rozvratné a negatívne kategórie, ale ako stimul núdzových opatrení na dosiahnutie „benevolentných“ (dobročinných) zámerov a zmiernenie sociálneho napätia.