Cieľom príspevku je analyzovať akú úlohu zohrával fenomén čechoslovakizmu v myslení slovenských národných komunistov od konca vojny až do začiatku 70. rokov. Hoci je slovenský národný komunizmu stále slabo preskúmanou témou, postoj jeho predstaviteľov k problému čechoslovakizmu mal (najmä) na Slovensku zásadné politické aj intelektuálne implikácie. Kritika čechoslovakizmu sa stala základom národnokomunistického naratívu, ktorý sa definitívne sformoval v druhej polovici 60. rokov. Úzko však nadväzoval na argumentáciu, ktorú slovenskí marxistickí intelektuáli používali už od konca 30. rokov. Tzv. buržoázny čechoslovakizmus a jeho „socialistické variácie“ (gottwaldovská verzia stalinského centralizmu a pokus o presadenie socialistického patriotizmu ) tu boli vnímané ako kľúčový problém fungovania štátu a budovania socialistickej spoločnosti. Príspevok skúma vývoj tejto argumentácie v myslení najvýznamnejších predstaviteľov slovenského národného komunizmu počas troch kľúčových období: 1945 – 1950, liberalizačné obdobie 60. rokov a začiatok normalizácie. Aktivity slovenských národných komunistov boli ovplyvňované politicko-ekonomickým usporiadaním a dynamikou politického procesu, zároveň však ich činnosť obidva tieto aspekty aj formovala. Základná hypotéza spočíva v argumente, že kritiku čechoslovakizmu a jeho pretrvávania v socialistickom štáte nemožno vnímať len ako súčasťou emancipačného slovenského komunistického pohybu. Slúžila aj na dosahovanie a legitimizáciu konkrétnych politických a mocenských cieľov slovenských národných komunistov. Z tohto dôvodu sa táto téma nestratila z ich argumentácie ani po federalizácií štátu, definitívnom neúspechu projektu socialistického patriotizmu, úpadku záujmu o tento fenomén v českom prostredí ako aj úspešnom etablovaní národných komunistov na významných politických postoch normalizačného Československa.