V predmarcovom období existovali v Habsburskej monarchii dva vývojovo odlišné modely administratívy. V tzv. nemeckých provinciách sa od Jozefa II. kontinuálne budovala moderná byrokratická správa, v Uhorsku sa udržal stavovsko-feudálny (municipálny) model správy a z administratívneho hľadiska tak predstavovalo samostatnú konštitučnú krajinu. Cieľom príspevku je predstaviť jednu z kľúčových tém dobového politického diskurzu, ktorým bola kritika rakúskej byrokracie, neefektívnosti a zlej organizácie stále sa zväčšujúcej masy úradníctva a rozmach korupcie. Na konci 30. a 40. rokoch 19. storočia sa korupcia stala politicky veľmi často využívanou témou, ktorá sa inštrumentalizovala v prebiehajúcom politickom boji medzi stúpencami rakúskeho štátno-byrokratického a uhorského municipálneho modelu organizácie a správy štátu. Viedenská vláda a uhorská šľachta sa snažili presvedčiť formujúcu sa verejnú mienku, že ten „ich“ model je výkonnejší, efektívnejší a menej korupčný. V prospech municipálnej správy hovorila skutočnosť, že veľká časť rakúskej a českej politickej elity spájala nárast korupcie s vybudovaním byrokratického aparátu. Značná časť rakúskej a českej šľachty videla v stavovských inštitúciách jedinú silu schopnú presadiť reformy, ktoré by oslabili všemocnú silu byrokracie. Uhorskú stoličnú správu vnímala ako liberálnejší, lacnejší a efektívnejší model administrácie, ktorý sa po istých úpravách mal zaviesť i v nemeckých provinciách. Príťažlivosť týmto názorom dodávala i podpora so strany palatína arcikniežaťa Jozefa, ktorý už na konci napoleonských vojen navrhoval „hungarizáciu Rakúska“. Za predpokladu, že sa uhorský municipálny systém podarí dôsledným presadením zásady samosprávy vylepšiť, mal predstavovať alternatívu i pre ostatné provincie monarchie.